Ako malé dieťa

22. ledna 2014 v 13:48 |  Life is a race

Bojíte sa zmien?


Na začiatok zjavne otázka, na ktorú je jednoducho odpovedať. Nie, veď zmeny sú predsa v živote nevyhnutné, veľmi dôležité a niekedy aj príjemné. Ľudia si však časom zvykli na svoj jednotvárny a "zmyselný" život a ak je nutné, tak urobia menšiu či väčšiu zmenu pre to, aby bol život znova rovnaký ako bol predtým.

Ja sa však pýtam, aká to je zmena keď sa koniec- koncov aj tak vrátime ku "starému dobrému" spôsobu života? Aký má zmysel prežívať stále to isté? Akýje cieľ nášho života, keď ho prežívame sterotypne?

Preto je moja odpoveď na úvodnú otázku: Áno, ľudia sa veľmi boja zmien. Majú zaužívaný systém, z ktorého nechcú upustiť. Majú strach, že uskutočňovanie inovácií, ktoré sa im možno zdajú lepšie, bude omnoho ťažšie a komplikovanejšie. Boja sa neznáma. Preto zo strachu pred zlihaním, zo zmeny radšej upustia a nechajú sa viesť už dávno poznanou cestou istoty. Myslia si, že mienená zmena nebude mať účinok ako si predstavovali a všetko stratia.


Človek je však učenlivý tvor a učí sa od malička.
Vraví sa, že malé dieťa sa ničoho nebojí. Až skúsenosťou príde na to, čo je pre neho zlé a čo naopak dobré. Dieťa chce všetko chytať, skúšať chuť... proste je zvedavé a chce objavovať nové veci. Pár krát sa popáli a už sa u neho objavý strach, ale aj vedomosť a ponaučenie z danej skúsenosti. Ale ako by to bolo, keby sa dieťa zo strachu z pádu nepostaví na nohy? Ono zn
ovu vstane, skúša a učí sa, najprv len jednoduchými malými kôčikmi, až sa mu podaria tie väčšie. Má množstvo pokusov a množstvo pádov, ale znova vstane a skúša odznova. Bez pádov a nových pokusov, by sme sa jednoducho nenaučili chodiť. Stále by sme boli na jednom a tom istom mieste, tak ako to často robíme teraz. Nevykročíme v ústrety novým veciam, aj keď sa ich bojíme. Lenže práve preto tu tie nové veci sú tu, aby sme ako to malé dieťa objavovali. Spoznávali nepoznané. Toto sa však nikdy neuskutoční, keď budeme mať strach z pádu.

"Porazený je len ten,
kto sa vzdá.
Všetci ostatní sú víťazi."
Paulo Coelho



Nebojme sa zmien, lebo cesta k nim nás naučí omnoho viac, ako si myslíme. Nebuďme leniví vykročiť na ťažšiu cestu, lebo ona nás obohatí viac, ako sa nazdávame. Ale hlavne, nekráčajme stále rovnakou cestou, lebo taká cesta nemá ani cieľ ani poznanie.





 

Všetko zlé je na niečo dobré

12. prosince 2013 v 19:43 | Iris |  Life is a race
Nenadarmo sa vraví, človek sa najlepšie učí z vlasných chýb. Je to veľká pravda. To som zistila v posledných dnoch, ktoré neboli práve najľahšie. Napriem komu som za ne veľmi vďačná. Práve vďaka nim som si totižto uvedomila, že ľudia (aj ja) majú často inak usporiadané hodnoty, ako by mali mať. Buhužial, nie sme schopný urobiť si skutočný rebríček hodnôť, pokým sa nám nestane niečo, čo nás prinúti nad všetkým pouvažovať.

To isté sa stalo aj mne. Začalo to asi tým, ako som bola trošku chorá, ale poznáte to... Maturitný ročník, nemala by som moc vymeškávať. Žiadne oddychovanie nehrozilo. Povedala som si: To sa spraví, zase nie som až tak chorá. Ostala som deň doma a choroba bola vyliečená. Cez víkend párty a iné akcie do rána bieleho spolu s kamarátmi. Do toho robota, zariaďovanie stužkovej atď. Proste môj úžasný život pokračoval.
Ale nezabudnite!! Všetko sa vám raz vráti. Poznáte to pichanie v boku? Skoro také podobné, ako keď dlho bežíte a už nevládzete. Áno, presne to myslím. Nepríjemné však? Tak mňa sobotu v robote takto pichalo celý deň. Trošku mi bolo aj zle. Myslela som, že mi nezapasovali piatkové dva poháre vína, tak som si proste hodila sódu bikarbónu do vody, vypila a bežala na záchod. Paráda hneď to bolo lepšie. Bratranec ma zaviezol domov, doma som čo to poupratovala a začala som sa obliekať za Adamíkom. Boli dušičky, ja som z našími už stihla pobehať hroby, a tak som mala ísť na hroby už len s Adamíkoma potom na bowling, ktorý bol už objednaný. Necítila som sa moc dobre. Zmerala som si teplotu. Mierne zvýšená, ale aj tak som to pre istotu zrušila a Adamík prišiel za mnou. Pozreli sme si film, už ani neviem aký, ale asi v polovičke mnou začalo neskutočne triasť. Adamko mi podal pohár čaju, aby som sa troška zahriala, ale som ho nedokázala ani do ruky chytiť.
Proste moje telo už celkom nezvládalo to, čo sa okolo neho dialo, a tak sa rozhodlo pre štrajk. Naštrbené predchádzajúcou chorobou, ku tomu menšie prechladnutie spôsobilo ohromujúcu vec. Moje telo ma jednoducho prestalo poslúchať. Odpoveď na podanie tabletky proti teplote bola taká, že som vyvracala aj môj obed. A už nikto do mňa viac nič nedostal. Zhrozený súrodenci a Adamko na mňa len nemohúcne pozerali zatial čo sa ma mamina snažila skriesiť. Ocino asi pred hodinou odišiel do práce na aute (bolo asi 8 hodín večer) a šťastie, že Adam nešiel domov a nenechal ma poriadne vyliečiť ako plánoval. Brat na mňa nahádzal ani neviem aké mikiny, na pyžamo som si voláko obliekla tepláky a pome na pohotovosť. Áno, to by som nebola ja keby sa nepostarám o poriadne sviatky...

Mať 18 nie je nič zábavné. Aspoň čo sa týka doktorov. Pretože nikto neviem či patríte ešte na detskú pohotovosť, alebo na tú pre dospelých. Mamina tam pre istotu cestou zavolala a zistila, že ešte na detské, ktoré je o poschodie vyššie ako to pre dospelých. Vystúpila som z auta a ako mátoha som sa presunula ku výťahu. Bohužial ako náhle sa pohol, tak sa mi spravilo nevolno. Chvíľku som vydržala, ale keď sa dvere otvorili a ja som vošla na chodbu všetko zo mňa vyletelo. Na detskej pohotovosti nám povedali, že poisťovňa by im vyšetrenie pacienta (čiže mňa) nepreplatila. Nemala som kedy sa nad nimi rozčulovať, lebo by som aj tak nič nevyriešila, a tak som sa postupne presunula už po schodoch o poschodie nižšie.


Dnu u doktora sme zistili, že teplota môjho tela je niečo nad 40. Dostalo som injekciu do ritky, dáke lieky, keďže lekáreň bola už zavretá a mohla som ísť domov.
Chvala bohu som doma hneď zaspala a zobudila sa až nejako o 2 nad ránom na strašné pichanie v boku a tak som sa neúspešne pokúsila dať si lieky proti bolesti. Dáko som tú noc prežila. Ráno sa mi jesť stále nedalo. Bola som dehydrovaná a mohla som piť iba hnusnú odpornú kolu, ktorú som občas striedala s vodou. V nedeľu som znova mala 40 teplotu. Lieky som žiadne nemohla. Na zníženie teploty sme používali studenú (ľadovú) vodu alebo studené obklady. Poviem vám nič príjemné to nebolo.
Aby toho nebolo málo, tak večer roztrhlo vodovod a nešla nám voda. To znamenalo, žiadne obklady a žiadne možnosť znížiť teplotu. Chvala bohu, sa mi podarilo zjesť prvý liek. Zaspala som a s menšími prestávkami som spala až do rána. V boku ma stále pichalo. Ak mi niekto náhodou povedal niečo vtipné, lebo ma chcel rozosmiať, tak som sa radšej ani nesmiala pretože to strašne bolelo. Keby ma poznáte, tak by ste sa čudovali ako je možné že ja som bez smiechu viac ako 10 min. Proste u mňa nezvyčajné.
V pondelok sme šli ku doktorovi, ktorý usúdil, že mám zápal oličiek a že by bolo dobré keby u nich ostanem.


Strávila som týždeň na urologickom oddelení. Možno si poviete, že to čo sa dialo je strašné. Ale ja som radšej optimista a nenadávam na to, aké to bolo hrozné. Naopak otvorilo mi to oči a zdvihlo výhražný prst: ty si malý pán na to, aby si sa so sebou zahrávala. Načo plakať nad rozliatym mliekom? Radšej si dám pozor, aby sa to už nikdy nestalo a ďakujem za ponaučenie a množstvo času na premýšľanie nad rôznymi vecami. Uvedo
mila som si veľa vecí, ktoré som pred tým až tak nevnímala. Človek totižko začne vnímať tie najdvoležitejšie veci zvyčajne až keď je neskoro alebo až keď sa niečo vážne stane. A to zmení jeho zmýšlanie dostatočne na to, aby si uvedomil, čo je v jeho živote dôležité.

Človek si začne všímať aj maličkosti a uvedomí si ako je všetko dokonale stvorené. Takto mňa inšpiroval obyčajný komár.

Simply the best

13. října 2013 v 23:45 |  Fashion
Čaute blogeri,
v prvom rade by som sa vám chcela veeeľmi poďakovať za všetky vaše komentáre. Neskutočne ma potešili. Úprimne povedané, myslela som že na začiatku sa na mňa každý vykašle. Ale ako sa povie- nenechali ste ma v štichu a svojimi komentmi ste ma tak pozbudili, že máám množstvo nových nápadov a už sa neviem dočkať kedy vám ich prezradím. Preto naozaj veľké Díííííííííííííííííííííííííííííííííííík :*
Asi by ste teraz zato niečo chceli čo? Nič, nebude! Najprv chcem aspoň 10 komentárov a až potom sa dozviete niečo nové. Ale nie. Zase len straším ako vždy (najviac keď ráno vstanem hore riťou :P). Naozaj som veľmi rada, že "ma" čítate, a preto som ra rozhodla, že konečne pridám slúbený článok.

Taraaaaaaam: My favourite piece of clothes.

Zo skrine som vytiahla moje obľúbené vecičky. Trošku dlho som rozmýšlala nad tým čo vyberem ale nakoniec som sa rohodla pre toto. Je to niečo v čom sa dobre cítim, čiže to je pohodlné a vyzerá to dobre. Naviac naozaj zbožňujem všetky tie veci <3 Možno aj preto, že som si ich kúpila skoro všetky sama a v takých skvelých zlavách, že sa mi o tom ani nesnívalo a vždy to začalo len tak nevinne.

Môj look sa skladá z:

Farebné kvetované tielko: New yourker
Story: Jeden deň som mala čas a nevedela som čo robiť. Bola som v blízkosti väčšieho nákupného centra a tak som tam vbehla. Výsledok? Našla som stojan pri dverách s vecami vo výpredaji. Toto tieľko tam bolo za 1€. No nekúp to! :) Spodná látka je taká saténová a vrchná je ako keby sieťka. Povedala som si, že keby to aj na spanie nosím tak to musím mať. Ale je to fakt príjemný material.

Klasické modré rifle: Takko
Story: Raz sa mi roztrhli moje čierne rifle. Oni sa ani tak neroztrhli ako sa ošúchali. Mnoo a keď som začala smútiť za mojími oblúbenými riflami. Adamík neváhal, zobral ma do obchodu a prikázal mi kúpiť si jedny. Tak som si zo tri vyskúšala a on už vybtal, ktoré sa mu viac páčia.

Červené topánočky: Deichman
Story: Moja spolužiačka a naj kamarátka v jednej osobe mala dilemu, čo si obuť na maturitu (Ja maturitu zo sjl mám o rok skôr ako ostatné predmety). V ten deň prišla do školy autom a tak sme neváhali prebehli obchody v LM a keď sme nič nenašli išli sme do Ružomberka do Deichmanu. Pozeráme, vyberáme. A zrazu mi Denka ukáže krásne elegantné topánky akurát pre mňa. Mám mega veľkú nohu (41) takže také topánky bývajú zvyčajne v zvyšných pároch modelu. Ešte k tomu som mala darčekovú preukážku do Deichmanu na 5€. Doplatila som si 2,99€ a vyšla som vysmiata ako lečo, čo sa nedá povedať o Denke. Nebojte potom si tiež kúpila krásne topánočky.

Zrkadlové pilotky: Takko
Story: Keď sme s Adamíkov vyberali tie rifle tak sme si obzerali aj okuliare. Ja som tieto dlho chcela a vybrala som aj jemu jedny krásne biele a štýlové. Aj keď namietal, tak som aspoň okuliare pre zmenu platila ja :) ale cenu si už nepamätám.

Strieborné hodinky: RIP :(
Story: Ani nechcite vedieť. Milujem tieto hodinky. Respektíve milovala som ich. Nosila som ich stále a všade. Je/bol to dar od mojej milovanej sesterničky. Dostala som ich on nej na Birmovku. Zavolala som si ju za barmovnú maminu lebo ju mám strašne rada a máme si toho veľa povedať. Ale asi pred troma týždňami sa mi stala hrozná vec. Hodinky majú taký patent odpínania. A tak sa mi náhodou odopli a niekde mi vypadli. Bohužial, už som ich nenašla :(


To je všetko priatelia. Ďakujem veľmi pekne za čítanie. Dúfam, že sa vám moj look páči. A mám pre vás aj otázočky.

Aký je váš najoblúbenejší kúsok oblečenia?
Máte aj vy niečo za čím smútite?
 


Creative day

9. října 2013 v 21:14 |  Life is a race

Ahojte,
napriek mojej "menšej" chorobe som dnes išla do školy aj keď som nemala ale musela som lebo utorok a stredu mám dôležitý seminár z matematiky, z ktorej idem maturovať. Poviem vám, dnes v škole bolo veselo. Som totižto v maturitnom ročníku a okrem maturity sa pripravujeme aj na stužkovú a všetky veci spojené s ňou. U nás v triede to vôbec nie je jednoduché, lebo sa buď o to nikto nezaujíma alebo keď sa o to začne niekto zaujímať, tak sa všetci pohádame. Napríklad na sále, v ktorej budeme mať stužkovú sme sa dohodli iba predminulý štvrtok (niektoré triedy to majú rezervovné aj rok vopred), a tak som rada, že máme sálu v jednej z najlepších miestvostí a že bola ešte voľná. Rozpočet nie je bohviečo, a tak musíme pozerať aj na cenu. Ja som pokladník a narábam skoro so všetkými peniazmi. Je to veľká zodpovednosť a najmä musím strážiť spolužiakov aby neprepískli ceny lebo by som nerada bola v mínuse. Najhoršie bolo dnes vysvetliť spolužiačke, že nemáme len tak 400€ na kameramana. Tak chúďa nahnevaná buchla dverami na triede a odpochodovala von. Ďalej sme sa hádali o natáčaní intra na stužkovú. Potom sa začali riešiť zdobenie dverí. A nakoniec polivička triedy odišla na svoju hodinu a aj tak sme nič nevyriešili. :D Ale nevadí dáko to už hádam dorobíme a bude z toho najlepšia stužková na svete. Aj keď mi ešte treba šaty (skoro všetky baby majú) alebo nebojte sa. Ja niečo nájdem a hneď vám ich ukážem.

Tak takýto som mala deň v škole no ked som prišla domov tak som ani na chvíľku nezahálala a hneď som sa pustila do upravovanie a upratovania izby. A tak sa začal môj kreative day. Mám dosť veľa usušených ruží, ktoré som sa rozhodla použiť. Pravdu povediec mi ich bolo aj trošku lúto lebo všetky boli len tak nakope vo váze. A stenu som mala čisto bielu. Chcela som tam namaľovať nejaké vzory ale nakoniec som sa rozhodla pre ruže.


Tak takto nejako to bolo na začiatku. Ale stačí jedna biela nitka, pripináčik a tri ružičky. Nitku som omotala okolo stonky, aby lepšie držala zvyslo nadol a nebola všeliako krížom. Zaviazala som a vyšla na stoličku aby som dostala na povalu. Keďže mám drevenú povalu z pripinačka dobre držala ale nevsunula som ju celú do dreva ale nechala som kúštik trčať aby som okolo nej ľahko omotala šnúrku na ktorej je ružička. Ale poroz, vopre si musíte určiť (aspoň približne) v akej vzdialenosti od seba chcete ruže mať a tiež v akej výške.


Ak ste šikovné (čo určite ste) tak to zvládnete aj za 15. minútiek. Keďže ja som nešikovná a nechciac som jednu ružičku zlomila tak som sa rozhodla nejako ju tiež použiť. A tak som si skrášlila aj moju komodu. A výsledok? Nech sa páči:


Tak čo poviete na moju výzdobu? Hneď je to podla mňa lepšie. Nie je to na tom veľa práce a nie je to nič extravagantné ale naopak jemné, nenápadné a pekné. Páči sa vám takýto typ výzdoby alebo by ste urobili úplne niečo iné. A aby som nezabudla nezabudnite si skrášľovanie izby spríjemniť dobrou hudbou. Napríklad ako ja. Aký song najradšej počúvate vy pri práci alebo len tak na chillout?

Ellie Goulding- You, my everithing


Pripravujem

7. října 2013 v 11:20 | Iris

Hi,


keďže s blogom ešte len začínam, tak by som vás mala trošku navnadiť čo pre vás pripravujem a na čo všetko sa môžete tešiť.

1. Veľké prekvapko
Včera ma prišiel pozrieť frajer a doniesol zo sebou aj pasažiera, ktorý sa hanbil vystúpiť z autíčka. Nakoniec som sa musela podujať a sama ho odtial vytiahnuť. Čo to asi bude?




2. Chillout s Iris
Ako oddychujem cez jeseň? Čo mám najradšej na jeseni a prečo? Čo naopak na jeseni nemám rada?




3. Fashion
Pár oblúbených kúskou z mojejho šatníka. Ale aj vytvorený outfit.


4. Úžasný kapustový šalát od Adamíka
Ako by toho nebolo málo v štvrok mi môj úžasný Adamík urobil ďalšie prekvapko v podobe šalátu. Normálne som nemohla uveriť, že to robil on. Také to bolo dobré a musím vám to odporučiť.



Myslím, že ponuka je pestrá a dúfam, že sa vám moje články budú páčiť lebo prídu už čoskoro!!! :)

For a good time, call...

7. října 2013 v 9:41 | Iris |  Film

Pekný začiatok týždňa všetkým,

tak aký ste mali víkend? Krátky však? :) Môj víkend patril ku takým všedným. V podstate som skoro nič nerobila. Ak si odmyslím to, že mamina si v sobotu zmyslela, že treba umyť všetky okná na dome. To bolo práce! Keďže máme dosť veľký rodinný dom, tak som celé dopoludnie zabila iba umývaním okien a leštením skiel v celom dome. Ešte som poumývala podlahu, upratala izbu a potom šup šup na autobus. Musím sa priznať, že nebyť môjho brata, ktorý ma šiel zaviesť, by som autobus nestihla. Na stanici v Ružomberku ma už čakal môj frajer, Adamik. Išli sme nakúpiť a spravili sme si úžasné cestoviny (môžete sa tešiť na recept, ktorý bude čoskoro).

Prežili sme spolu úžasné poobedie a večer. Pozreli sme si fajnový film, ktorý by som vám chcela odporučiť.
Je to komédia, pri ktorej sa človek nebude len tak ľahko nudiť.

Volááááááá saa: For a good time, call...


V tomto filme uvidíte ako ľahko sa v prípade núdze môže stať z dvoch nepriateliek, Katie a Lauren (Ari Graynor, Lauren Miller), tím a párik najlepších kamarátiek. Všetko má na svedomí ich najlepší kamarát Jesse(Justin Long). Samozrejme nebolo by to ono, keby im to neokorenia Lauriní rodičia a iné problémy.


Dopadne to veľkým americkým happyendom alebo sa z nich opäť stanú dve rozhádané mrchy? Poviem vám máte sa na čo tešiť!

Trailer: Enjoy it!!!

Welcome

6. října 2013 v 13:45 | Iris |  Life is a race
photo by me!
Ahojte,
som nová najlepšia blogerka s najúžasnejším blogom ever. Som krásna, skromná a inteligentná.
No just kidding!! Ale dosť bolo srandy, všetkých vás vítam v mojom novom blogu a dúfam že sa vám tu bude páčiť. Jasné, že sa vám tu bude páčiť :D
Pripravujem pre vás množstvo zaujímavých článkov, v ktorých si každý hádam nájde dačo svoje. Bude tu niečo o mne a mojom živote ale aj dobré rady, typy a triky či už z módy alebo fashion :P :D
Nooo dobre, tak vám tu pridám aj niečo zo životného štýlu dáke fotočky aaa viac už prezrádzať nebudem. Nechajte sa prekvapiť! :)

Kam dál