Prosinec 2013

Všetko zlé je na niečo dobré

12. prosince 2013 v 19:43 | Iris |  Life is a race
Nenadarmo sa vraví, človek sa najlepšie učí z vlasných chýb. Je to veľká pravda. To som zistila v posledných dnoch, ktoré neboli práve najľahšie. Napriem komu som za ne veľmi vďačná. Práve vďaka nim som si totižto uvedomila, že ľudia (aj ja) majú často inak usporiadané hodnoty, ako by mali mať. Buhužial, nie sme schopný urobiť si skutočný rebríček hodnôť, pokým sa nám nestane niečo, čo nás prinúti nad všetkým pouvažovať.

To isté sa stalo aj mne. Začalo to asi tým, ako som bola trošku chorá, ale poznáte to... Maturitný ročník, nemala by som moc vymeškávať. Žiadne oddychovanie nehrozilo. Povedala som si: To sa spraví, zase nie som až tak chorá. Ostala som deň doma a choroba bola vyliečená. Cez víkend párty a iné akcie do rána bieleho spolu s kamarátmi. Do toho robota, zariaďovanie stužkovej atď. Proste môj úžasný život pokračoval.
Ale nezabudnite!! Všetko sa vám raz vráti. Poznáte to pichanie v boku? Skoro také podobné, ako keď dlho bežíte a už nevládzete. Áno, presne to myslím. Nepríjemné však? Tak mňa sobotu v robote takto pichalo celý deň. Trošku mi bolo aj zle. Myslela som, že mi nezapasovali piatkové dva poháre vína, tak som si proste hodila sódu bikarbónu do vody, vypila a bežala na záchod. Paráda hneď to bolo lepšie. Bratranec ma zaviezol domov, doma som čo to poupratovala a začala som sa obliekať za Adamíkom. Boli dušičky, ja som z našími už stihla pobehať hroby, a tak som mala ísť na hroby už len s Adamíkoma potom na bowling, ktorý bol už objednaný. Necítila som sa moc dobre. Zmerala som si teplotu. Mierne zvýšená, ale aj tak som to pre istotu zrušila a Adamík prišiel za mnou. Pozreli sme si film, už ani neviem aký, ale asi v polovičke mnou začalo neskutočne triasť. Adamko mi podal pohár čaju, aby som sa troška zahriala, ale som ho nedokázala ani do ruky chytiť.
Proste moje telo už celkom nezvládalo to, čo sa okolo neho dialo, a tak sa rozhodlo pre štrajk. Naštrbené predchádzajúcou chorobou, ku tomu menšie prechladnutie spôsobilo ohromujúcu vec. Moje telo ma jednoducho prestalo poslúchať. Odpoveď na podanie tabletky proti teplote bola taká, že som vyvracala aj môj obed. A už nikto do mňa viac nič nedostal. Zhrozený súrodenci a Adamko na mňa len nemohúcne pozerali zatial čo sa ma mamina snažila skriesiť. Ocino asi pred hodinou odišiel do práce na aute (bolo asi 8 hodín večer) a šťastie, že Adam nešiel domov a nenechal ma poriadne vyliečiť ako plánoval. Brat na mňa nahádzal ani neviem aké mikiny, na pyžamo som si voláko obliekla tepláky a pome na pohotovosť. Áno, to by som nebola ja keby sa nepostarám o poriadne sviatky...

Mať 18 nie je nič zábavné. Aspoň čo sa týka doktorov. Pretože nikto neviem či patríte ešte na detskú pohotovosť, alebo na tú pre dospelých. Mamina tam pre istotu cestou zavolala a zistila, že ešte na detské, ktoré je o poschodie vyššie ako to pre dospelých. Vystúpila som z auta a ako mátoha som sa presunula ku výťahu. Bohužial ako náhle sa pohol, tak sa mi spravilo nevolno. Chvíľku som vydržala, ale keď sa dvere otvorili a ja som vošla na chodbu všetko zo mňa vyletelo. Na detskej pohotovosti nám povedali, že poisťovňa by im vyšetrenie pacienta (čiže mňa) nepreplatila. Nemala som kedy sa nad nimi rozčulovať, lebo by som aj tak nič nevyriešila, a tak som sa postupne presunula už po schodoch o poschodie nižšie.


Dnu u doktora sme zistili, že teplota môjho tela je niečo nad 40. Dostalo som injekciu do ritky, dáke lieky, keďže lekáreň bola už zavretá a mohla som ísť domov.
Chvala bohu som doma hneď zaspala a zobudila sa až nejako o 2 nad ránom na strašné pichanie v boku a tak som sa neúspešne pokúsila dať si lieky proti bolesti. Dáko som tú noc prežila. Ráno sa mi jesť stále nedalo. Bola som dehydrovaná a mohla som piť iba hnusnú odpornú kolu, ktorú som občas striedala s vodou. V nedeľu som znova mala 40 teplotu. Lieky som žiadne nemohla. Na zníženie teploty sme používali studenú (ľadovú) vodu alebo studené obklady. Poviem vám nič príjemné to nebolo.
Aby toho nebolo málo, tak večer roztrhlo vodovod a nešla nám voda. To znamenalo, žiadne obklady a žiadne možnosť znížiť teplotu. Chvala bohu, sa mi podarilo zjesť prvý liek. Zaspala som a s menšími prestávkami som spala až do rána. V boku ma stále pichalo. Ak mi niekto náhodou povedal niečo vtipné, lebo ma chcel rozosmiať, tak som sa radšej ani nesmiala pretože to strašne bolelo. Keby ma poznáte, tak by ste sa čudovali ako je možné že ja som bez smiechu viac ako 10 min. Proste u mňa nezvyčajné.
V pondelok sme šli ku doktorovi, ktorý usúdil, že mám zápal oličiek a že by bolo dobré keby u nich ostanem.


Strávila som týždeň na urologickom oddelení. Možno si poviete, že to čo sa dialo je strašné. Ale ja som radšej optimista a nenadávam na to, aké to bolo hrozné. Naopak otvorilo mi to oči a zdvihlo výhražný prst: ty si malý pán na to, aby si sa so sebou zahrávala. Načo plakať nad rozliatym mliekom? Radšej si dám pozor, aby sa to už nikdy nestalo a ďakujem za ponaučenie a množstvo času na premýšľanie nad rôznymi vecami. Uvedo
mila som si veľa vecí, ktoré som pred tým až tak nevnímala. Človek totižko začne vnímať tie najdvoležitejšie veci zvyčajne až keď je neskoro alebo až keď sa niečo vážne stane. A to zmení jeho zmýšlanie dostatočne na to, aby si uvedomil, čo je v jeho živote dôležité.

Človek si začne všímať aj maličkosti a uvedomí si ako je všetko dokonale stvorené. Takto mňa inšpiroval obyčajný komár.